Šaratčandra Čattopádhjáj (1876–1938) otvoril bengálskemu čitateľstvu svet ľudí prostých, nevzdelaných a chudobných, tulákov, kurtizán a opilcov, ktorí si napriek všeobecnému odsúdeniu a ciachu padlých udržali vnútornú nevinnosť a vznešenosť. Šaratčandra Čattopádhjáj v oboch románoch spracoval jednu z citlivých tém vtedajšej spoločnosti: sobáš z lásky stojaci proti prevládajúcim zväzkom dohodnutým rodičmi. Zatiaľ čo Debdás končí tragicky, v neskoršom románe Vydatá (Parinita) autor doprial obom zamilovaným šťastný koniec. Šaratčandra Čattopádhjáj rozpráva životné príbehy svojich hrdinov s citovou ozajstnosťou a jazykovou ľahkosťou, ktoré mu v rôznych indických štátoch pomohli udomácniť natoľko, že je považovaný za miestneho, a stal sa tak v Indii najčítanejším a najprekladanejším bengálskym autorom. Najmä román Debdás je bežnou súčasťou širokého kultúrneho povedomia a meno hlavného hrdinu sa stalo synonymom nešťastne zamilovaného, podobne ako v európskom kultúrnom priestore Romeo alebo Werther. V Indii je Šaratčandra Čattopádhjáj dodnes nazývaný „nedostižným prozaikom“, „autorom súcitných príbehov“ a vzhľadom na jeho najväčšiu čitateľskú skupinu, ktorú tvorili ženy, tiež „umelcom kuchyne“.